Deep Stop – hĺbkové zastávky - Richard Pyle

Biológ Richar Pyle si pri niektorých svojich zostupoch do hĺbky všimol, že sa cíti unavený a bolí ho hlava. Iný deň pri porovnateľnom ponore sa však tieto bolesti u neho neobjavili. Preto sa snažil, aby bolesti zmierňoval a preto hľadal vplyv faktorov na jeho fyzickú záťaž, teplotu vody a dehydratáciu. Nenašiel však žiadnu priamu súvislosť. No stále mu to nedalo pokoj a nakoniec to zistil. Súviselo to s chytaním a pozorovaním rýb.

Keď sa počas výstupu zdržal v stredných hĺbkach pozorovaním alebo manipuláciou s rybami, cítil sa po ponore sviežejší. Mal však výstupy priame až na hladinu alebo po prvú dekompresnú zastávku. Po týchto ponoroch nasledovali už spomenuté príznaky únavy a bolesti hlavy.
Tieto zistenia boli presne opačné, než ako by sa dalo čakať. Veď počas výstupu strávil dlhší čas v hĺbke. A predsa jeho metóda fungovala!

Okrem Richarda Pyle si tohto javu všimli aj iný hĺbkový potápači. Od polovice 90. rokov vykonáva hĺbkové zastávky celá rada “známych a slávnych“ potápačov. Samozrejme, že  v pozadí týchto objavov sú aj zložité dekompresné teórie a fyziologické deje v našom tele. Našim cieľom nie je tieto teórie rozoberať ale snahou tohto článku je Vám dať jednoduchý návod, ako vykonávať hĺbkové bezpečnostné zastávky.

Príklad podľa Richard Pyle:
Maximálna hĺbka ponoru bola 60 m čo je rovné absolútnemu tlaku 7 ATA. Podľa jeho tabuliek ma zvyčajne prvú dekopresnu zastávku okolo 15 m, čo je rovné absolútnemu tlaku 2,5 ATA.  Preto sa rozhodol, že prvú hĺbkovú zastávku urobí v strede tlakov týchto dvoch hĺbok, čiže jeho deep stop je v hĺbke 4,75 ATA čo je 37,5 m. V uvedenej hĺbke zotrval 2-3 minúty.  
Keďže medzi prvou hĺbkovou zastávkou 37,5 m a prvou dekompresnou zastávkou v 15 m je rozdiel hĺbky viac ako 9 m, tak na základe rozdielov tlakov vykonal ďalšiu hĺbkovú zastávku, ktorú vypočítal ako priemer tlakov v hĺbke 37,5 m a hĺbke 15 m. + +Čiže : (4,75ATA+2,5ATA)/2=3,625 ATA. Znamená to, že druhú hĺbkovú zastávku  robil v hĺbke 26m a opäť zotrval v danej hĺbke 2-3 minúty. Takto pokračoval až dokiaľ rozdiel medzi hĺbkovou zastávkou a povinnou dekopresnou zastávkou nie je menší ako 9 m. Pre náš príklad by vykonal ešte tretiu zastávku a to v nasledovnej hĺbke: (3,6 ATA+2,5 ATA)/2=3,05 ATA čo je približne tretia hĺbková zastávka 20 m, kde opäť zotrval 2-3 minúty. Následne postupoval podľa povinných dekompresných zastávok až po hladinu.
Na základe skúsenosti Richard Pyle boli do potápačskej praxe pre hĺbkové ponory prenesené tieto skúsenosti.  Taktiež sa začína vyučovať implementácia hĺbkových zastávok v rekreačnom potápaní.

Doba zastávky by mala byť 2 – 3 minúty.  V priebehu tejto doby poskytneme nášmu telu čas aby vyrovnalo tlak s okolitým prostredím. Počas väčšiny ponorov, aj tých bezdekompresných vznikajú v našom tele bubliny inertných plynov. Dôležite je aby sa buď vôbec nevytvorili alebo zostali veľmi malé.  Rýchlym výstupom z hĺbky by sme umožnili bublinám aby narástli do veľkosti, z ktorými sa naše telo nedokáže vysporiadať a uvoľniť ich z tela. Zaradením niekoľkých hĺbkových zastávok, dáme nášmu organizmu čas, aby mohol našu krv recyklovať v tele a uvoľniť inertné plyny.